Było, nebyło, v dávných dobách na Horňácku, kdy ludé trpěli pod nadvládú feudálú, peněz nemajíce, moseli si pálit gorałku potajnu doma sami. Co by to ale było za Horňáka, kerý by sa báł žandárú a ponechał šecky ty voňavé trnky, hrušky nebo réž enom robám na marmeládu, šťávu nebo – nedaj Bože! – slépkám na žrádło. Horňáci podstupovali toto riziko rok co rok pod hrozbú tvrdého trestu, a za tú dobu sa tu prepáliło ledacos. A žandáré? Ty sa neco navylévali téj pálenky do járkú. Dobrý súsed dycky pomože, kde može …
A právě v téjto těžkéj době sa dvá dobrí kamarádi Jura a Tomáš rozhodli, že si za věna svojích žen otevrú verejnú Horňáckú pálenicu. Doba ale była złá, peněz na pálení nebyło a ludé sa báli do pálenice chodit. A tak Jura s Tomášem trávili dni aj večery v pálenici čekáním, kdo si dojde neco vypálit. Jedného dňa, dyž z dúhéj chvíle pálili svoju vłastní gorałku, začaly sa v pálenici dít podivné věci …